Deklarácia slovenského národa, tiež známa ako Martinská deklarácia, bola prijatá dňa 30. októbra 1918 v Turčianskom Svätom Martine. Týmto dokumentom sa vtedajšia slovenská politická reprezentácia doplnená o zástupcov slovenskej inteligencie z Turčianskeho Svätého Martina a okolia rozhodla uplatniť si právo na sebaurčenie Slovákov. Právo na sebaurčenie si národy v Habsburskej monarchii nárokovali po dlhé roky. Povzbudením v tejto snahe bolo vyhlásenie hlavných zásad USA pre mierové rokovania k ukončeniu 1. svetovej vojny. Tie prezident Wilson v januári 1918 zhrnul do 14 bodov. Právo na sebaurčenie Čechov a Slovákov bolo vyjadrené v bode 10, ktorý  znel: „Národom Rakúsko – Uhorska, ktorých miesto medzi národmi, prajeme si, aby bolo zabezpečené a zaistené, má byť poskytnutá čo najväčšia možnosť na autonómny vývoj.“ Umožnenie tohto práva bolo aj jednou z podmienok uznania kapitulácie Rakúsko – Uhorska.

Deklaranti v texte deklarácie odmietli právo uhorskej vlády, aby vystupovala v mene slovenského národa a túto právomoc zverili tu vytvorenej dvadsaťčlennej Slovenskej národnej rade, ktorá je tiež uvedená ako „Národná rada česko-slovenského národa v Uhorsku.“ Jej predsedom sa stal predseda Slovenskej národnej strany Matúš Dula. V deklarácii sa o Slovákoch píše aj ako o „čiastke i rečovo i kultúrno – historicky jednotného československého národa.

Deklaračné zhromaždenie bolo vyústením porady výboru Slovenskej národnej strany, na ktorú jej predseda Matúš Dula pozval aj zástupcov iných slovenských politických strán. Pozvánka na zasadnutie výboru bola faktickým prejavom ukončenia pasivity SNS, ktorú vyhlásila na začiatku vojny. Už 12. septembra 1918 sa v Budapešti uskutočnila súkromná porada popredných činiteľov Slovenskej národnej strany, ktorej účastníci sa dohodli na zložení budúcej Slovenskej národnej rady. Na základe ich dohôd malo ísť o dvanásťčlenný orgán, ktorého členmi mali byť Matúš Dula, Ján Vanovič, Ján Ružiak, Jur Janoška, Andrej Hlinka, Cyril Kresák, Emil Stodola, Ľudovít Šimko, Vladimír Makovický, Emanuel Lehotský spolu s ešte jedným sociálnym demokratom a jedným členom Slovenskej ľudovej strany. Zriadením národnej rady bol poverený Matúš Dula. O výsledkoch budapeštianskej porady Dula informoval členov SNS obežníkom z 23. septembra 1918. Hoci návrh deklarácie ani myšlienka jej formulovania v zaslanej pozvánke na zasadnutie výboru strany neboli, účastníci rokovania, ktorých sa nakoniec v Turčianskom Svätom Martine zhromaždilo vraj vyše dvesto, si so sebou priniesli niekoľko verzií návrhu. Z nich nakoniec bol ako základ deklarácie prijatý návrh Samuela Zocha z Modry.

Deklarácia bola prijímaná v napätej situácii. Účastníci deklaračného zhromaždenia nevedeli ešte nič o tom, že v Prahe už pred dvomi dňami, 28. októbra 1918, bola vyhlásená Československá republika, nevedeli ani, či sa môžu otvorenie hlásiť k bratom Čechom, keďže Ivan Dérer, ktorý sa vo Viedni stretol s českými politikmi cestujúcimi na ženevské rokovania, nabádal k opatrnosti. Okrem toho pod oknami banky Tatra, kde sa zhromaždenie zišlo, pochodovali príslušníci 15. honvédskeho pluku z Levíc. K zatýkaniu v ten deň nakoniec neprišlo. Naopak večer  do Turčianskeho Svätého Martina pricestoval z Pešti aj ďalší významný politik, rodák z blízkych Sučian Milan Hodža. Mal taký rešpekt, že mu bolo umožnené mierne upraviť znenie už prijatej deklarácie, čo urobil iba v zmysle najnovšieho vývoja v monarchii a potreby reflektovania naň.