Na ceste k deklarácii

Časová os najdôležitejších udalostí

Deklarácia slovenského národa, tiež známa ako Martinská deklarácia, bola prijatá dňa 30. októbra 1918 v Turčianskom Svätom Martine. Týmto dokumentom sa vtedajšia slovenská politická reprezentácia doplnená o zástupcov slovenskej inteligencie z Turčianskeho Svätého Martina a okolia rozhodla uplatniť si právo na sebaurčenie Slovákov. Právo na sebaurčenie si národy v Habsburskej monarchii nárokovali po dlhé roky. Povzbudením v tejto snahe bolo vyhlásenie hlavných zásad USA pre mierové rokovania k ukončeniu 1. svetovej vojny. Tie prezident Wilson v januári 1918 zhrnul do 14 bodov. Právo na sebaurčenie Čechov a Slovákov bolo vyjadrené v bode 10, ktorý  znel: „Národom Rakúsko – Uhorska, ktorých miesto medzi národmi, prajeme si, aby bolo zabezpečené…

V dňoch 28. októbra – 3. novembra 1918 sa v Ženeve konali rokovania medzi predstaviteľmi domáceho a zahraničného odboja. Výsledkom dohody bolo, že Česko-Slovensko bude republikou, jej prezidentom T.G.Masaryk a predsedom vlády Karel Kramář. Na ceste do Ženevy sa predstavitelia domáceho českého odboja stretli vo Viedni aj so slovenskými politikmi Ivanom Dérerom, Milanom Hodžom a Kornelom Stodolom. Ivan Dérer potom o tomto stretnutí referoval v Turčianskom Svätom Martine na porade zvolanej Matúšom Dulom, ktorá vyústila do prijatia Deklarácie slovenského národa.  Dérer v Martine tvrdil, že česká delegácia mala obavy, či dohodové mocnosti budú ochotné akceptovať, aby sa súčasťou nového českého…

V ten istý deň s začali ženevské rokovania medzi predstaviteľmi Národného výboru na čele s K. Kramářom a predstaviteľom zahraničného odboja E. Benešom. Za vyhlásiteľov nového československého štátu možno vymenovať predstaviteľov Národného výboru („mužov 28. októbra“), menovite Aloisa Rašína, Antonína Švehlu, Františka Soukupa, Jiřího Stříbrného a Slováka Vavra Šrobára, ktorý po prepustení z väznenia pricestoval do Prahy. Z členov Sokola sa začali vytvárať nové poriadkové sily a zástupcovia Národného výboru začali obsadzovať obilný ústav, české miestodržiteľstvo, policajné riaditeľstvo, vrchný krajinský súd a štátne zastupiteľstvo. Udalosti nabrali rýchly spád po tom, čo bola zverejnená kapitulačná nóta rakúskeho ministra zahraničných vecí Andrášiho, v…

27. októbra 1918 vydal minister zahraničných vecí Rakúska-Uhorska Július (Gyula) Andráši ml. nótu určenú americkému prezidentovi o prijatí podmienok pre uzavretie mieru a ochote rokovať o mieri. V nóte tiež akceptoval právo Juhoslovanov a Čechoslovákov na sebaurčenie, čím splnil všetky Wilsonove podmienky. Keď sa s touto nótou o deň neskôr zoznámila verejnosť, vypukli v Prahe všeobecné oslavy, keďže nóta bola považovaná za kapituláciu monarchie. Zdroj: http://www.moderni-dejiny.cz/clanek/andrassyho-nota-27-10-1918/

19. októbra 1918 po prvýkrát (a tiež poslednýkrát) po slovensky rečnil na pôde Uhorského snemu poslanec Ferdinand Juriga. Ako jediný zástupca Slovákov v ňom požadoval právo na sebaurčenie pre Slovákov a odmietol v mene Slovenskej národnej rady uznať  právo uhorského snemu rozhodovať o hornom Uhorsku. Juriga sa tak snažil napraviť aj svoju chybu, keď v predtým zverejnenom článku Von do poľa presadzoval skôr prouhorské postoje.  Jurigove vystúpenie na pôde uhorského parlamentu prerušovali výkriky maďarských politikov spochybňujúce existenciu slovenského národa a legitimitu Slovenskej národnej rady, ktorá nakoniec vtedy ešte ani neexistovala. Zdroj: https://www.vtedy.sk/ferdinand-juriga-narodenie Hronský, Marián; Pekník, Miroslav: Martinská deklarácia, Bratislava 2008

Dňa 18. októbra 1918 bola na ministerstvo zahraničných vecí USA doručená tzv. Washingtonská deklarácia, celým názvom „Deklarácia nezávislosti československého národa jeho Dočasnou vládou“. Jej autorom bol T.G.Masaryk a jeho americkí spolupracovníci, pričom ich hlavnou inšpiráciou bola Deklarácia nezávislosti Spojených štátov.  Deklarácia predstavuje budúce Československo ako zvrchovanú demokratickú republiku implementujúcu garanciu rovnosti pred zákonom, slobodu slova, tlače, svedomia, vyznania, vedeckej a umeleckej tvorby, zhromažďovania a petičného práva. Ukotvuje sa všeobecné volebné právo aj pre ženy, odluka cirkvi od štátu, menšinové práva a nahradenie stáleho vojska milíciami. Washingtonskej deklarácii, ktorú Masaryk odovzdal Wilsonovi, sa prisudzuje vplyv na znení nóty, v ktorej Washington následne odmietol mierové ponuky Rakúska. Prezident…

V snahe zachrániť rúcajúcu sa monarchiu pristúpil cisár Karol I. k vydaniu manifestu, v ktorom sľubuje ústupky a premenu monarchie na spolkový štát zložený z vlastných štátov jednotivých národov. V manifeste však deklaroval, že takáto úprava sa nijako nedotkne celistvosti území uhorskej kráľovskej koruny. To znamená, že nepočital s pričlenením slovenských území v Uhorsku do spoločného štátu Čechov a Slovákov. Dva dni nato vydal Masaryk Washingtonskú deklaráciu, ktorá návrhy manifestu odmietla. Zdroj: http://www.moderni-dejiny.cz/clanek/manifest-cisare-karla-i-16-rijna-1918/

Dňa 14. októbra 1918 E. Beneš dohodovým štátom oznámil, že 26. septembra 1918 vznikla dočasná čs. vláda s T. G. Masarykom ako prezidentom, predsedom ministerskej rady a ministrom financií, E. Benešom ako ministrom zahraničných vecí a vnútra a M. R. Štefánikom ako ministrom vojny.

Diplomatickému úsiliu Masaryka, Beneša a Štefánika o uznanie nároku Čechov a Slovákov na samostatný štát u mocností Dohody v r. 1918 výraznou mierou pomohli úspechy česko-slovenských légií na v Rusku. Ich schopnosť obsadiť a držať pod kontrolou Transsibírsku magistrálu ohromila svet a otvorila priestor pre úspešné diplomatické rokovania predstaviteľov zahraničného odboja. Významnou mierou sa o tieto zmeny postojov zaslúžili aj legionári, ktorí na európskom fronte neváhali so zbraňou v ruke vystúpiť proti nemeckým a rakúskym vojskám. Vo vyhlásení ministra zahraničných vecí USA Roberta Lansinga z dňa 3. septembra 1918, ktoré bolo zverejnené o deň neskôr, bolo nielen uznanie Česko-slovenskej národnej…

Stalo sa tak v deklarácii britského ministra zahraničných vecí Lorda Arthura Jamesa Balfoura z 9. augusta 1918. V tomto  liste Balfour uvádza, že od samého začiatku vojny česko-slovenský národ všetkými prostriedkami, ktoré mal k dispozícii, odporoval spoločnému nepriateľovi. Čechoslováci vytvorili značnú armádu, bojujúcu na troch bojiskách a usilujúcu sa v Rusku a na Sibíri zadržať nemeckú inváziu. Oceňujúc toto úsilia uznala britská vláda Čechoslovákov za spojenecký národ. Ako politického reprezentanta tohto národa uznala Česko-slovenskú národnú radu. Vlády USA a Francúzska uznali 28. júna, resp. 29. júna 1918 nárok československého národa na samostatnosť a deklarovali snahu o vytvorenie národného štátu v…

Dňa 13. júla 1918 bol v Prahe založený Národný výbor československý. Mal 38 členov, boli v ňom pomerným spôsobom podľa výsledkov volieb do Ríšskeho snemu v r. 1911 zastúpené strany nasledovne: (10 členov sociálni demokrati, 9 agrárnici, 9 štátoprávni demokrati, 4 národní socialisti, 4 realisti, 1 staročesi, 1 katolíci). Bol pôvodne český, neskôr česko-slovenský vrcholný orgán domáceho česko-slovenského odboja. Jeho úlohou bola príprava prevzatia štátnej moci na území tvoriaceho sa Československa a vypracovanie základných právnych predpisov nového štátu. Predstavitelia Národného výboru vyhlásili v pondelok 28. októbra 1918 v Prahe československý štát a vydali zákon o zriadení samostatného štátu československého. Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/N%C3%A1rodn%C3%BD_v%C3%BDbor_%C4%8Deskoslovensk%C3%BD

júna 1918 oficiálne uznala francúzska vláda Česko-slovenskú národnú radu v Paríži ako najvyšší správny orgán Čecho-Slovákov, uznala ich právo na samostatnosť a vyjadrila plnú podporu myšlienke obnovy českých zemí v historickom rozsahu a pričlenenie Slovenska k nej znamenajúce vytvorenie spoločného štátu. Udialo sa tak v atmosfére ocenenia podielu česko-slovenských légií v bojoch na strane Francúzska. V česko-slovenských légiách vo Francúzsku slúžilo dohromady 9 957 mužov, z toho približne 1 591 Slovákov (15,98 percenta). Oficiálna zmluva uznávajúca Národnú radu za dočasnú vládu Česko-Slovenska bola podpísaná 28. septembra 1918. V nej Francúzi potvrdili právo Čecho-Slovákov na nezávislý štát vo svojich historických hraniciach, pozostávajúci z Čiech, Moravy,…

Večer z 2. na 3. júna 1918 prišlo k náhodnému sporu jedného oneskorenca z vychádzky s veliteľom izby, ktorý vzápätí dostal „deku“. Výlučne slovenské mužstvo štyroch pochodových stotín, ktoré malo v najkratšom čase odísť na front, sa ihneď postavilo na stranu postihnutého vojaka a pod heslom „Hor sa, vezmite pušky, teraz bojujeme za svoju slobodu!“ chopili sa vzbúrení navrátilci zbraní. Útokom obsadili kasárne nováčikov a ostatných vojakov náhradného práporu, zapojili ich do vzbury, prenikli do mesta s cieľom prenasledovať dôstojníkov, vtrhli na železničnú stanicu, kde prerušili trať, telegrafné a telefónne vedenie a zaútočili na Arzenál – vtedy odľahlejší kasárenský objekt…

30. mája 1918 v americkom Pittsburghu (štát Pensylvánia) podpísali zástupcovia Slovenskej ligy v Amerike, Českého národného združenia a Zväzu českých katolíkov s budúcim československým prezidentom Tomášom G. Masarykom politickú dohodu nazvanú Pittsbourská dohoda.. Pittsburská dohoda je dokument o súhlase s politickým programom spojenia Čechov a Slovákov v spoločnom štáte. Text dokumentu sformuloval v rámci svojej návštevy v USA Tomáš Garrigue Masaryk. Okrem dokumentu Masaryk ubezpečil Slovákov aj svojím vyhlásením: „Bude slobodné Česko a bude slobodné Slovensko. Na Slovensku politické vedenie, školy, súdnictvo a všetko iné bude slovenské, v Čechách bude české. Boli by sme pochabí, keby sme zmýšľali ináč, alebo…

Minister zahraničných vecí USA Robert Lansing vydal 29. mája 1918 prehlásenie, že rokovania kongresu utláčaných národov Rakúsko-Uhorska, ktoré sa konali v apríli v Ríme „boli sledované s veľkým záujmom vládou Spojených štátov a že národné nároky Čechoslovákov a Juhoslovanov na slobodu majú uprímné sympatie tejto vlády.“ Keďže toto prehlásenie sa Rakúsko – uhorská vláda snažila relativizovať a spochybňovať jeho význam, vydal Lansing novú nótu, kde píše, že postup Spojených štátov znamená, že všetci členovia slovanskej rasy musia byť úplne oslobodení od rakúskeho jarma. 3. júna 1918 sa s Lansingovou deklaráciou stotožnili vlády Talianska, Francúzska a Veľkej Británie. Zdroj: http://www.karelvasatko.cz/historie-ceskoslovenskych-legii/odborne-clanky/politicke-pozadi-vzniku-csr/politika-vedena-prezidentem-wilsonem-vuci-rakousko-uhersku-od-zacatku-roku-1918-do-jara-1918#_ftn73

Ako odvetu za čeljabinský incident dal komisár Trockij uväzniť členov pobočky Československej národnej rady pôsobiacej v Moskve a dôvernými telegrammi nariadil 25. mája všetkým miestnym sovietom, aby boli legionári úplne odzbrojení. To viedlo k ozbrojeným konfliktom s legionármi pri Marianovke, Zlatouste, Kazani, Penze. Československý armádny zbo čoskoro ovládol celú transsibírsku magistrálu. Vystúpenie légií výrazne prispelo k medzinárodnému uznaniu práva Čechov a Slovákov na vlastný štát.

Dňa 24. mája 1918 sa v Martine uskutočnila dôverná (neverejná) porada vybraných členov Slovenskej národnej strany. Poradu zvolal predseda SNS Matúš Dula 9. mája rozoslaním pozvánok, pričom termín jej konania určil s ohľadom na možnosť Vavra Šrobára zúčastniť sa jubilejných divadelných slávností Národného divadla v Prahe pri príležitosti 50. výročia položenia základného kameňa divadla. Porady sa zúčastnilo 25 popredných činiteľov SNS vrátane Andreja Hlinku. Na zhromaždení zazneli návrhy deklarácie SNS z pera Vavra Šrobára, Emila Stodolu a Milana Hodžu. Hoci právo na sebaurčenie Slovákov obsahovali všetky tri, myšlienku česko – slovenského zjednotenia obsahoval iba Šrobárov návrh. V nasledujúcej diskusii k…

V Ríme sa 24. mája 1918 konala veľká slávnosť pred Oltárom vlasti, ako sa nazýva pamätník Viktora Emanuela II. Konalo sa tu slávnostné odovzdávanie bojovej zástavy česko-slovenským légiám. V prejave k účastníkom kongresu premiér Orlando uviedol, aký hlboký dojem na neho urobil rozhovor s jedným z predstaviteľov prítomných národov, ktorý ho požiadal, aby umožnil jeho spoluobčanom bojovať v radoch talianskeho vojska. Orlando sa však ohradil, že nemôže tým ľuďom dovoliť, aby sa vystavili nielen utrpeniu a nebezpečenstvám vojny, ale aj ďalšej, ešte väčšej a horšej hrozbe. Keď totiž vojaci pri plnení svojej povinnosti padnú do rúk nepriateľa, majú právo, aby…

V predvečer dôvernej porady vybraných členov Slovenskej národnej strany zvolanej do Turčianskeho Svätého Martina na 24. mája 1918 publikoval redaktor Robotníckych Novín Emanuel Lehocký na titulnej strane tohto periodika článok „Za aktivitu slovenskej národnej strany“. Hneď v jeho úvode cituje state z nedávnej výzvy na aktivizovanie strany zverejnenej vo v Budapešti vydávanom Slovenskom týždenníku. Následne sa sám k tejto výzve pridáva so slovami: „Byť so všetkým, čo sa zôkol – vôkol nás deje, nespokojným a pritom ani prstom nepohnúť a nedať o sebe ani znak života, to nemôže byť dobrá a prospešná taktika. Treba pracovať, ako to pomery dovoľujú a…

V mene ministerstva zahraničných vecí Veľkej Británie uznal lord Robert Cecil právo československého národa na samostatnosť a o niekoľko dní nato vláda USA schválila rezolúciu Kongresu utláčaných národov v talianskom Ríme. V júni 1918 sa k veľmociam pridalo Francúzsko, v júli toho roku Rusko a v auguste 1918 napríklad aj Japonsko.

Slávna vzbura slovenských vojakov v Kragujevaci nebola ojedinelým prejavom neposlušnosti vojska pozostávajúceho z vojakov slovenského pôvodu voči Habsburskej monarchii, za ktorú boli stále menej ochotní položiť svoje životy.

Už o mesiac skôr sa uskutočnila podobná vzbura. Prebehla v Trenčíne 21. a 23. mája v obvode vtedajších ubytovacích priestorov náhradného práporu 15. honvédskeho pešieho pluku. Bezprostrednou príčinou trenčianskej vzbury bola zlá strava, ktorú mužstvo odmietlo konzumovať a surové správanie zo strany dôstojníkov, čo dokonca vyústilo do niekoľkých incidentov mužstva s veliteľmi.

Oslavy sa konali v dňoch 16. mája – 18. mája 1918. Verejná pozvánka na ne v podobe vyhlásenia nazvaného „Lidu československému!“ uzrela svetlo sveta už 24. marca 1918. jej autormi boli Karel Kramář a viacerí českí vlastneci, ktorí ju spísali na pôde pražskej Meštianskej besedy. Zároveň spomedzi seba ustanovili slávnostný výbor pre jubileum Národného divadla. Napriek nesúhlasu uhorského predsedu vládu Tiszu sa na oslavách zúčastnila aj dvadsaťčlenná slovenská delegácia na čele s básnikom P.O. Hviezdoslavom. Jeho reč na začiatku slávností 16.  mája 1918 v pietnych priestoroch Pantheonu českého Národného múzea bola vraj najdojímavejšia spomedzi všetkých vedúcich národných delegácií. Na druhý deň sa zástupcovia všetkých národných…

Na bojiská 1. svetovej vojny boli postupne uvádzané rôzne inovácie a medzi nimi aj nové bojové vozidlo – tank. Hoci prvé tankové útvary boli zriadené už v roku 1917 a v januári 1918 boli prvé z nich poslané na terénne cvičenia do Francúzska, práve 24. apríla 1918 sa udiala prvá tanková bitka v histórii vôbec.

Pri francúzskej dedine Villers-Bretonneux sa zrazili v boji tri nemecké a tri anglické tanky. Išlo u súčasť nemeckej jarnej ofenzívy, hoci ani tento boj neviedol k zásadnej zmene pozícií. Už na druhý deň, 25. apríla 1918, dohodové vojská uskutočnili protiofenzívu a bojová línia sa vrátila na úroveň spred tankovej bitky.

Vďaka úspešne uskutočnenému Kongresu utláčaných národov Rakúsko-Uhorska sa otvoril priestor pre vytvorenie podmienok pre budovanie česko-slovenských légií aj v Taliansku. Tu bola situácia menej priaznivá než na ruskom fronte, keďže vojakov v zajatí pochádzajúcich z radov Čechov a Slovákov bolo menej a ich presvedčenie v prospech podpory vzniku spoločného štátu ešte nebolo až tak vyzreté. Napriek tomu sa Milanovi Rastislavovi Štefánikovi podarilo vyrokovať túto možnosť a ešte v tom istom mesiaci, 21. apríla 1918, bola podpísaná dohoda o vytvorení česko-slovenských légií.

Túto dohodu podpísali v Palazzo Braschi taliansky predseda vlády Orlando a Štefánik ako predstaviteľ Česko-slovenskej národnej rady. Vojsku mal veliť taliansky generál A. Graziani. Ako uvádzala dohoda, vzniknuté vojsko malo podliehať jurisdikcii Česko-slovenskej národnej rady, čo bol voči podobnej dohode podpísanej s francúzskou vládou už 16. decembra 1917, pokrok v postupnom uznaní Česko-slovenskej národnej rady ako exilovej vlády budúceho Česko-Slovenska.

Od rakúsko-maďarského vyrovnania (tiež nazývaného rakúsko-uhorské vyrovnanie) z roku 1867 mala habsburská monarchia dve relatívne samostatne sa rozvíjajúce časti – Predlitavsko a Zalitavsko. Ostali iba tri spoločné ministerstvá pre celú monarchiu, a to ministerstvo financií, ministerstvo vojny a ministerstvo zahraničných vecí.

Práve v týchto dňoch sa na pozícii jedného z predstaviteľov troch spoločných ministerstiev uskutočnila personálna zmena. Sixtova aféra definitívne ukončila dráhu ministra zahraničných vecí Otakara Černína. Jeho nástupcom sa stal dňa 16. apríla 1918 István Burián, tiež známy ako Stephan Burián von Rajecz, ktorý na tomto poste zotrval až do októbra 1918 a vlastne bol iba pozorovateľom rozpadu štátu, ktorého predstaviteľom sa stal.

Pri veľkom národnom zhromaždení v Smetanovej sieni Obecního domu v Prahe bola prednesená Národná prísaha, ktorá vznikla na základe Černínovej poburujúcej reči ako verejná manifestačná prísaha, na ktorej sa dohodli zástupcovia všetkých českých politických strán. Predniesol ju veľký český spisovateľ Alois Jirásek.

V prísahe bola jednoznačne sformulovaná požiadavka na samostatný štát. V prísahe sa uvádzalo: „Nechtěli jsme a nechceme nežli žíti životem svobodným a samostatným, spravovati osudy své pod vlastní svrchovaností.”

Otvorene hovorila, že národ vytrvá, kým nezvíťazí a nezíska samostatnosť. Bolo to veľmi odvážne. Prísahu zostavil sociálnodemokratický politik JUDr. František Soukup, ktorý bol neskôr i spoluautorom prvých zákonov našej republiky. Jirásek po prejave dostal čestné občianstvo desiatok miest a obcí.

Tento kongres vyvrcholil prijatím dvoch separátnych rezolúcií. V dôležitejšej z nich národy žijúce v Rakúsko-Uhorsku bez možnosti vytvoriť si vlastný štát, spoločne deklarovali svoj emancipačný záujem. Tvrdili, že táto monarchia bola okrem iného nástrojom nemeckej nadvlády a potvrdili si záujem na spoločnom boji za dosiahnutie vlastnej štátnosti. Pre utláčané národy v Rakúsko-Uhorsku to bol veľký úspech, ktorý odobrili aj mocnosti Dohody v snahe oslabiť svojho vojnového soka zvnútra.

Druhý dokument bol však taktiež významný, a to i pre cestu k spoločnej štátnosti Čechov a Slovákov. O vzájomnú dohodu medzi Talianmi a Juhoslovanmi (išlo o územný spor o Jadran a jeho okolie) sa zaslúžil Slovák Milan Rastislav Štefánik, pre ktorého to znamenalo nielen rast prestíže na diplomatickom poli, ale tiež významný úspech na ceste k legitimizovaniu formovania česko-slovenských légií na talianskom fronte.

Udalosti, na ktorú článok reaguje, predchádzal stúpajúci dopyt z viacerých centier slovenského politického diania po tom, ako SNS ukončila svoju pasivitu vyhlásenú po vypuknutí 1. svetovej vojny. Na tento tlak SNS reagovala rôznymi prísľubmi, avšak predsedníctvo SNS vydalo 28. marca 1918 v Národných Novinách vyhlásenie, že od zámeru odstupuje a plánuje zotrvať v politickej pasivite, ktorú vyhlásilo na začiatku vojny.

Článok s názvom „O náveští predsedníctva strany” obhajoval rozhodnutie predsedníctva Slovenskej národnej strany (SNS) zotrvať v politickej pasivite. Autor to zdôvodňuje – vraj nie je vhodná doba na zostavovanie nového programu strany. Tiež si uvedomuje, že mikulášske žiadosti z roku 1848 a aj martinské Memorandum slovenského národa z roku 1861 sú už v mnohom prekonané.

Tento Kongres bol zvolaný talianskou vládou. Zástupcovia týchto národov/krajín sa na kongrese zišli za rokovacím stolom so zástupcami dohodových mocností. Možno ho považovať za reakciu na Brest-litovský mier, ktorý bol veľkou výhodou pre ústredné mocnosti z hľadiska možnosti presunu množstva vojakov na západný front.

Vyhlásenie rímskeho kongresu utláčaných národov rakúsko-uhorských proti monarchii a pre slobodu národov:

Zástupcovia národností, podrobených celkom, alebo čiastočne nadvláde Rakúsko-Uhorska, Taliani, Poliaci, Rumuni, Čechoslováci a Juhoslovania, v zhode vyhlasujú za podklad svojej spoločnej činnosti tieto zásady:

1. Každý z týchto národov vyhlasuje za svoje právo stanoviť, alebo spojiť sa v národnú jednotu a dosiahnuť plnú samostatnosť politickú a hospodársku.

2. Každý z týchto národov uznáva rakúsko-uhorskú monarchiu za nástroj nemeckej nadvlády a za základnú prekážku v uskutočnení svojich túžob a práv.

3. Zjazd preto uznáva nutným spoločný boj proti spoločným utláčateľom, aby tak každý národ mohol nadobudnúť svoje úplné oslobodenie a svoju úplnú národnú jednotu v slobodnom jednotnom štáte.

Winston Churchill, označovaný ako jeden z najcharizmatickejších svetových štátnikov 20. storočia, bol silnou osobnosťou nielen Veľkej Británie. Tento britský premiér sa odmietol podvoliť Hitlerovi a nakoniec slávil víťazstvo protifašistickej koalície v 2. svetovej vojne. Nebol však oponentom len Nemecka, ale i najvýraznejším oponentom sovietského Ruska a štátov pod jeho vplyvom. A predsa to bol politik, ktorý kedysi dávno nahováral britskú vládu, aby podporila postavenie ruských boľševikov v ich vojenskom konflikte s bielogvardejcami. Bolo to práve 7. apríla 1918, kedy Churchill viedol ministerstvo pre výrobu vojnového materiálu.

Japonsko síce stálo na strane dohodových mocností, do udalostí 1. svetovej vojny ale až do 5. apríla 1918 nijak významne nezasahovalo. V tento deň sa však ich vojská vylodili vo Vladivostoku, v Rusku, a to pod zámienkou ochrany tu žijúcich Japoncov (a ich majetkov), ktorí sa cítili v ohrození, keďže deň dozadu v tejto oblasti došlo k zabitiu dvoch Japoncov. Pravým dôvodom však bola snaha využiť oslabenú mocnosť, kde prebiehala občianska vojna.

Ruská rada ľudových zmocnencov okamžite vydala manifest, ktorý vyhlásil Japonsko za svojho úhlavného nepriateľa. Dohodovým mocnostiam sa nakoniec podarilo Japoncov donútiť, aby Rusko opustili. Posledné japonské vojská ale opustili Rusko až v roku 1925.

Fínsko, súčasť cárskeho Ruska s istými prvkami autonómie, vyhlásili 6. decembra 1917 deklaráciu nezávislosti Fínska. Svinhufvud, predsedu fínskeho senátu a vyhlásiteľa fínskej nezávislosti na sovietskom Rusku, šiel do Petrohradu, kde sa uchádzal o Leninov súhlas s nezávislosťou. Lenin ho napokon navonok udelil, ale Sovieti začali podporovať snahu o prevrat vo Fínsku.

Vo Fínsku sa 3. apríla 1918 vylodila nemecká Baltická divízia, ktorá prišla na pozvanie Pehra Evinda Svinhufvuda. Nemecké vojská po svojom príchode do Fínska zmenili priebeh vojnového konfliktu. Dobyli hlavne mesto Fínska Helsinky a po niekoľkých ďalších bitkách bolo už v nasledujúcom mesiaci po občianskej vojne. Fíni museli ale i naďalej bojovať o svoju skutočnú nezávislosť.

Sixtova aféra

2.4.1918

Tohto dňa rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí, gróf Otakar Černín (Ottakar Czernin) predniesol pred rokovaním mestskej rady hlavného mesta Viedeň príhovor, v ktorom obvinil Francúzsko z pokusov o separátne mierové rokovania s Rakúsko-Uhorskom bez vedomia Nemecka. V tomto prejave taktiež zaútočil na Masaryka a jeho separatistické snahy.

Francúzsky minister zahraničných vecí Georges Clemenceau však v reakcii na tvrdenie o francúzskej mierovej iniciatíve zverejnil dokumenty dokazujúce, že o mierové dohody s Francúzmi sa naopak snažil sám rakúsky cisár Karol I. Prostredníkom v rokovaniach bol brat rakúskej cisárovnej Zity Sixtus Bouronský, podľa čoho dostala celá táto udalosť svoj názov.

Černína táto aféra stála miesto ministra, Rakúsko-Uhorsko prišlo o posledné ostatky vlastnej nezávislosti v zahraničnej politike a odvtedy už neučinilo žiaden krok, ktorý by nebol v súlade s postojmi Nemecka.

Česko-slovenská národná rada (ČSNR) vyhlásila 1. apríla 1918, že hospodárenie česko-slovenských légií je už naďalej samostatné.

Najprv ich totižto financovala Rusko, neskôr pobočka ČSNR prostredníctvom pôžičiek. Od tohto dňa ale začal štáb česko-slovenských légií vlastné zásobovanie a financovanie z vlastných prostriedkov.

Nemecko si uvedomovalo, že výrazné prečíslenie na strane Dohody v ľudských zdrojoch, v surovinách, ako aj v zbraniach z dlhodobého hľadiska bude pre ústredné mocnosti neudržateľné. Potrebovalo teda rýchle definitívne víťazstvo. Jeho jarnú iniciatívu na západnom fronte umožnilo podpísanie Brest-litovského mieru s Ruskom (3. marca 1918), ktorého výsledkom bolo ukončenie bojov na východnom fronte a možný presun 50 nemeckých divízií na západný front. Zo strany Ruska, kde sa pred niekoľkými mesiacmi (7. novembra 1917) dostali k moci boľševici pod vedením V. I. Lenina, bol Brest-litovský mier faktickým naplnením jedného z ich troch prvých dekrétov, ktorými sa snažili zabezpečiť si popularitu…

Vstupom USA do vojny 6. apríla 1917 na strane dohodových mocností sa vytvorili podmienky pre jej ukončenie víťazstvom Dohody. Predĺženie vojny takmer o celý rok 2018 bolo spôsobené najmä Brest-litovským mierom, ktorý umožnil na jar 1918 ústredným mocnostiam presunúť svoje vojská z východného frontu na západný. Koniec vojny a jeho výsledok už ale zvrátiť nedokázali. Dňa 8. januára 1918 v posolstve Kongresu USA predostrel americký prezident Woodrow Wilson zásady, na ktorých sa mala vybudovať Európa po prvej svetovej vojne. V tomto posolstve bol po prvýkrát použitý termín Nový svetový poriadok. Svoje posolstvo zhrnul do štrnástich bodov, podľa ktorých mu aj ostalo pomenovanie. Volal v nich…

Spojenie Čechov a Slovákov v jeden štátny celok a jeho autonómiu v rámci Rakúsko – Uhorska požadoval dokument, ktorý podľa dátumu svojho vydania získal názov Trojkráľová deklarácia. Jeho autori, českí poslanci ríšskej národnej rady, poslanci zemských snemov Českého kráľovstva, Moravského markgrófstva a Sliezskeho vojvodstva, vyjadrili protest proti popieraniu práva na sebaurčenie národov. Deklaráciu prijali na spoločnom slávnostnom zasadnutí v Grégrovom obecnom dome. Aj keď ju dala vláda skonfiškovať, medzi českou inteligenciou sa šírila a nakoniec ju vytlačili aj v novinách, keďže odznela v parlamente. Zdroj: http://abicko.avcr.cz/2008/1/08/trikralova-deklarace-krok-na-ceste-k-samostatnosti.html